We're accustomed to glamour in London SE26: Kelly Brook and Jason Statham used to live above the dentist. But when Anouska Hempel's heels hit the cracked cement of the parking space outside my flat, it's hard not to think of those Picture Post photographs of royalty visiting bombed-out families during the second world war. Her mission in my modest tract of suburbia is, however, about more than offering sympathy. Hempel—the woman who invented the boutique hotel before it bore any such proprietary name—has come to give me information for which, judging by the spreads in interiors magazines and anxious postings on online DIY forums, half the property-owners in the Western world seem desperate: how to give an ordinary home the look and the vibe of a five-star, £750-a-night hotel suite. To Hempelise, in this case, a modest conversion flat formed from the middle slice of a three-storey Victorian semi.
"You could do it," she says, casting an eye around my kitchen. "Anyone could do it. Absolutely no reason why not. But there has to be continuity between the rooms. A single idea must be followed through." She looks out wistfully over the fire escape. "And you'd have to buy the house next door, of course." That's a joke. I think.
...
It's worth pausing, though, to consider the oddness of this impulse. The hotel room is an amnesiac space. We would be troubled if it bore any sign of a previous occupant, particularly as many of us go to hotels in order to do things we would not do at home. We expect a hotel room to be cleaned as thoroughly as if a corpse had just been hauled from the bed. (In some cases, this will actually have happened.) The domestic interior embodies the opposite idea: it is a repository of memories. The story of its inhabitants ought to be there in the photos on the mantelpiece, the pictures on the wall, the books on the shelves. If hotel rooms were people, they would be smiling lobotomy patients or plausible psychopaths. | Sme zvyknutí na luxus na Londýnskej štvrti SE26: Kelly Brook a Jason Statham bývali nad zubárom. Keď sa klopkanie opätkov Anousky Hampel ozývalo na popraskanom betóne na parkovisku pred mojím bytom, len ťažko som nedokázal pomyslieť na fotografie v Picture Poste. Zobrazovali kráľovskú rodinu pri návšteve obetí bombardovania počas druhej svetovej vojny. Jej rola v tomto skromnom predmestí spočíva v omnoho viac ako len v sympatickom vzhľade. Hempel, žena, ktorá prišla s nápadom boutique hotela ešte skôr než by vznikla akékoľvek vlastnícke meno, ma poctila svojou návštevou, aby mi prezradila informácie, z ktorých súdiac podľa článkov v časopisoch o bývaní a znepokojujúcich ohlasov na webových fórach pre domácich kutilov upadá do zúfalstva polovica vlastníkov nehnuteľností v Západnom svete. Ako dodať Vášmu jednoduchému domovu pôvab a dojem apartmánu v päť hviezdičkovom hoteli za 750 libier za noc? V tomto prípade sa jedná o skromný byt postavený zrkadlovo na strednom podlaží v trojposchodovom Viktoriánskom dvojdome. "Dokážeš to," povzbudzuje ma, zatiaľ čo obhliada kuchyňu. "Každý to dokáže. Naozaj nevidím dôvod, prečo nie. K tomu by však musela byť miestnosti prepojené. "Musíš ísť za svojím cieľom." Smutne hľadí von na požiarne schodisko. "Samozrejme budeš musieť kúpiť aj susedný dom", zrazu dodá. Dúfam, že je to len žart. ... Stojí za to pozastaviť sa a pouvažovať nad týmto nezvyčajným podnetom. Hotelová izba predstavuje priestor, ktorý si nič v sebe neuchováva. Určite by nám prekážala akákoľvek stopa po predchádzajúcom hosťovi, väčšina z nás volí hotel práve preto, aby sa mohol venovať veciam, ktoré doma nevyhľadáva. Očakávame, že hotelová izba bude dôkladne čistá ako keby bola mŕtvola práve vynesená z postele. (V niektorých prípadoch sa to vlastne aj môže prihodiť.) Domáce prostredie stelesňuje opačný dojem: je to náš archív spomienok. Príbeh jeho obyvateľov by mali odrážať fotografie na rímse kozubu, či na stenách alebo knižky na policiach. Keby boli hotelové izby ľuďmi, tvárili by sa ako pacienti po lobotómii alebo presvedčiví psychopati. |