ProZ.com translation contests »
11th ProZ.com translation contest: "Contemporary society" » English to Slovak » Entry by hamma


Source text in English

Translation by hamma (#14236)

We're accustomed to glamour in London SE26: Kelly Brook and Jason Statham used to live above the dentist. But when Anouska Hempel's heels hit the cracked cement of the parking space outside my flat, it's hard not to think of those Picture Post photographs of royalty visiting bombed-out families during the second world war. Her mission in my modest tract of suburbia is, however, about more than offering sympathy. Hempel—the woman who invented the boutique hotel before it bore any such proprietary name—has come to give me information for which, judging by the spreads in interiors magazines and anxious postings on online DIY forums, half the property-owners in the Western world seem desperate: how to give an ordinary home the look and the vibe of a five-star, £750-a-night hotel suite. To Hem­pelise, in this case, a modest conversion flat formed from the middle slice of a three-storey Victorian semi.

"You could do it," she says, casting an eye around my kitchen. "Anyone could do it. Absolutely no reason why not. But there has to be continuity between the rooms. A single idea must be followed through." She looks out wistfully over the fire escape. "And you'd have to buy the house next door, of course." That's a joke. I think.

...

It's worth pausing, though, to consider the oddness of this impulse. The hotel room is an amnesiac space. We would be troubled if it bore any sign of a previous occupant, particularly as many of us go to hotels in order to do things we would not do at home. We expect a hotel room to be cleaned as thoroughly as if a corpse had just been hauled from the bed. (In some cases, this will actually have happened.) The domestic interior embodies the opposite idea: it is a repository of memories. The story of its inhabitants ought to be there in the photos on the mantelpiece, the pictures on the wall, the books on the shelves. If hotel rooms were people, they would be smiling lobotomy patients or plausible psychopaths.
V londýnskom Sydenhame sme zvyknutí na pôvab: Kelly Brooková a Jason Statham bývali nad zubnou ambulanciou. Ale keď podpätky Anousky Hempelovej narazia na popraskaný cement parkoviska pred mojim bytom, je tažké nemyslieť na fotografie z Picture Post zobrazujúce kráľovskú návštevu rodín, ktorých domy boli zničené bombami počas druhej svetovej vojny. Jej úloha v mojom skromnom predmestí však spočíva v niečom viac ako len ponúknuť pochopenie. Hempelová - žena ktorá vymyslela butikový hotel ešte predtým ako mal akékoľvek iné vlastné meno - prichádza aby mi dala informáciu po ktorej, súdiac podľa rozšírenia v interiérových magazínoch a presvedčivých príspevkov v internetových UROB SI SÁM fórach, zúfalo túži polovica majiteľov nehutelností v západnom svete: ako dať bežnému domu vzhľad a auru päťhviezdičkového hotelového apartmánu v ktorom noc stojí 750 libier. Ak chcete Hempelise, v tomto prípade, ide o mierne prebudovanie bytu v strednej časti trojposchodového viktoriánskeho dvojdomu.

"Mohol by si to urobiť," hovorí, prebehnúc pohľadom po mojej kuchyni. "Hocikto by to mohol urobiť. Neexistuje absolútne žiadny dôvod prečo by sa to nedalo. Ale musí byť kontinuita medzi miestnosťami. Musí byť dodržaná jednotná myšlienka." Melancholicky hľadí von na požiarne schodisko. "A mal by si kúpiť aj ten dom vedľa samozrejme." To je vtip. Aspoň si myslím.

...

Avšak oplatí sa urobiť si prestávku na zváženie zvláštnosti tohto impulzu. Hotelová izba je miesto zabudnutia. Mali by sme problém ak by niesla čo i len stopu predchádzajúceho obyvateľa, obzvlášť preto, že mnohí z nás idú do hotela s cieľom robiť veci, ktoré by sme nerobili doma. Očakávame, že hotelová izba bude vyčistená tak poriadne ako keby bola z postele práve vytiahnutá mŕtvola. (V niektorých prípadoch sa toto vlastne stane). Interiér s domáckym vzhľadom stelesňuje pravý opak: je to úschovňa spomienok. Príbeh jej obyvateľov by tam mal byť na fotografiách na rímse nad krbom, obrázkoch na stene, knihách na poličkách. Ak by hotelové izby boli ľudia, boli by smejúcimi sa pacientami po lobotómii alebo hodnoverne sa tváriacimi psychopatmi.


Discuss this entry