ProZ.com translation contests »
11th ProZ.com translation contest: "Contemporary society" » English to Slovak » Entry #14336


Source text in English

Translation #14336

We're accustomed to glamour in London SE26: Kelly Brook and Jason Statham used to live above the dentist. But when Anouska Hempel's heels hit the cracked cement of the parking space outside my flat, it's hard not to think of those Picture Post photographs of royalty visiting bombed-out families during the second world war. Her mission in my modest tract of suburbia is, however, about more than offering sympathy. Hempel—the woman who invented the boutique hotel before it bore any such proprietary name—has come to give me information for which, judging by the spreads in interiors magazines and anxious postings on online DIY forums, half the property-owners in the Western world seem desperate: how to give an ordinary home the look and the vibe of a five-star, £750-a-night hotel suite. To Hem­pelise, in this case, a modest conversion flat formed from the middle slice of a three-storey Victorian semi.

"You could do it," she says, casting an eye around my kitchen. "Anyone could do it. Absolutely no reason why not. But there has to be continuity between the rooms. A single idea must be followed through." She looks out wistfully over the fire escape. "And you'd have to buy the house next door, of course." That's a joke. I think.

...

It's worth pausing, though, to consider the oddness of this impulse. The hotel room is an amnesiac space. We would be troubled if it bore any sign of a previous occupant, particularly as many of us go to hotels in order to do things we would not do at home. We expect a hotel room to be cleaned as thoroughly as if a corpse had just been hauled from the bed. (In some cases, this will actually have happened.) The domestic interior embodies the opposite idea: it is a repository of memories. The story of its inhabitants ought to be there in the photos on the mantelpiece, the pictures on the wall, the books on the shelves. If hotel rooms were people, they would be smiling lobotomy patients or plausible psychopaths.
V londýnskej štvrti SE26 sme si už na veľkoleposť zvykli: Nad zubárom kedysi bývali Kelly Brooková a Jason Statham. No keď opätky Anousky Hempelovej zaklopkajú na popraskanom cemente parkoviska pred mojím bytom, ťažko sa ubránim spomienke na fotografie členov kráľovskej rodiny v časopise Picture Post, ktorí počas druhej svetovej vojny navštevovali rodiny zo zbombardovaných domov. V mojom skromnom kúsku predmestia je však jej poslaním niečo viac než len prejavenie účasti. Hempelová — žena, ktorá vymyslela "butikový hotel" ešte predtým, než sa hotely začali takto špecificky označovať — prišla s informáciami, po ktorých, súdiac podľa reklám v interiérových časopisoch a dychtivých príspevkov na internetových fórach pre domácich kutilov, zdá sa, baží polovica majiteľov nehnuteľností západného sveta: ako z bežného domova urobiť miesto, kde to bude vyzerať a pôsobiť ako v päťhviezdičkovom hoteli, v ktorom apartmán na noc stojí 750 libier. V tomto prípade teda Hempelizovať skromný bytík zastrčený uprostred jednej polovice trojpodlažného viktoriánskeho dvojdomu.

"Dokázali by ste to," povie vrhnúc pohľad na moju kuchyňu. "Ktokoľvek by to dokázal. Nevidím dôvod, prečo by sa to nedalo. Ale medzi miestnosťami musí byť kontinuita. Musí sa tým tiahnuť jedna myšlienka." Túžobne sa zahľadí na požiarne schodisko. "No a samozrejme, museli by ste kúpiť susedný dom." Dobrý vtip. Si myslím.

...

No zamyslieť sa nad týmto zvláštnym impulzom stojí za malú pauzu. Hotelová izba je miestom amnézie. Prekážalo by nám, keby v nej ostali stopy po predchádzajúcom obyvateľovi. Hlavne preto, že mnohí chodievame do hotelov robiť veci, ktoré by sme doma nerobili. Očakávame, že hotelovú izbu budú upratovať tak dôkladne, ako keby z postele práve odniesli mŕtvolu. (V niektorých prípadoch sa také naozaj aj prihodilo.) Domácky interiér je stelesnením úplného opaku: je to múzeum spomienok. Má tam byť história jeho obyvateľov - na fotografiách na rímse kozuba, na obrazoch na stenách, v knihách na policiach. Keby hotelové izby boli ľuďmi, boli by usmievajúcimi sa pacientmi po lobotómii alebo presvedčivými psychopatmi.


Discuss this entry